I need you 2/?

6. července 2015 v 16:40 | Rei-chan |  K-pop





,,Taehyung dýchaj. Dýchaš?" Starostlivo položil svoje dlane na jeho svetlovlasého ramená. Taehyung nemohol stále odtrhnúť zrak od prízraku pred ním. Bol dokonalý. Presne taký dokonalý ako na videách a fotkách. Mal krásnu, bezchybnú pleť, uhľovo-čierne vlasy sa tiahli pozdĺž tváre, svoje hnedé oči ešte stále upieral na displej a niečo rýchlo písal svojimi dlhými prstami. Mal také krásne ruky, ako to, že si ich ešte nikdy poriadne nevšimol? Niečo však bolo inak. Vlny nepokoja sa v ňom akoby ešte viac rozbúrili a fakt, že ho vidí naživo a má šancu s ním prehovoriť mu spôsoboval nekontrolovateľne bijúce srdce a zvláštny pocit v žalúdku. Má asi poslednú príležitosť. Nič nesmie pokaziť. Musí urobiť dobrý dojem.
,,Taehyung."
,,Hm?"
,,Nechceš sa napiť vody?" Konečne sa pozrel na Jimina s vystrašeným pohľadom. ,,Alebo obliať vodou?"
,,Nič nepotrebujem." Predsa sa nenechá rozrušiť jednou osobou. Je to taký istý človek ako aj on tak nemusí byť vôbec rozrušený. J-hope pohodil svojimi dokonalými vlasmi. Taehyung naprázdno otvoril pusu a zízal. Nemôže to byť normálny človek.

,,Taehyung ty zízaš." J-hope bol v kaviarni už skoro polhodinu a stále sa nemal k odchodu. Taehyung nedokázal normálne pracovať keď tu mal dokonalý výhľad na niekoho ako je on. ,,nechutne zízaš prestaň s tým lebo ho vystrašíš."
,,Čo sa deje? Prečo sa chováte tak divne?" Prirútil sa k nim Jin. ,,Tae, viem, že sa hneváš, ale prosím snaž sa ma pochopiť myslel som to v dobrom. Prepáč. Mohol by si ísť obslúžiť stôl pri okne?"
,,On teraz nemôže pracovať."
,,Prečo by nemohol?"
,,Práve prišiel ten jeho spevák ktorého stále sleduje."
,,Jimin!" Vypískol Taehyung.
,,Čo?"
,,Čo je? Máš jedinečnú príležitosť rozhodiť siete." Žmurkol naň ho. ,,Len choď a vypýtaj si od neho jeho číslo." Pleskol ho po zadku a posunul do uličky k stolu.
,,Prosím prestaň už ti dám naveky pokoj len nič neurob prosím." Jimin bol nepredvídateľný a Jin tiež. Len zúfalo dúfal, že neurobia nič čo bude Taehyung po zvyšok života ľutovať.
,,Keby len tak on tušil. Mohli by sme ho zaviesť do vašej izby, celkom rád by som videl jeho reakciu."
,,Ale to neurobíš. Ešte k tomu by s tebou nešiel." Snažil sa zachovať si chladnú hlavu a šepkať, veď ich môže počuť.

Taehyung si nervózne zakúsol do pery. Bol nervózny. Bol tak nervózny, že sa začal triasť. A mal strach. Mal poslednú príležitosť byť pri ňom takto blízko. Ak ju premrhá bude to celý život ľutovať. Ale čo by mal urobiť? Čokoľvek čo by urobil by bolo trápne. Nemôže predsa o ňom zistiť, že je ďalší fanatický fanúšik.
,,Choď doň ho! Využi svoju príležitosť."
,,Nemôžem."
,,Môžeš. Bež."
Taehyung sa bál. Bolo to divné. ,,Nemôžem tam ísť."
,,Nikto z nás k tomu stolu nepôjde len ty."
A tak po pár minútach už stál pred J-hopeom ani nevedel ako. Blok a ceruzka v ruke sa mu triasli.
,,Budete chcieť zaplatiť?"
,,Áno." Venoval mu pohľad. Tak. To by malo stačiť teraz môže v pokoji zomrieť. Vypočítal sumu a ignoroval svoje nekontrolovateľne trasúce sa ruky. Zobral si od neho peniaze.
,,Vy by ste nemuseli platiť." Vyšlo z neho skôr ako tomu dokázal zabrániť.
,,Prosím?"
,,Myslím tým...teda.. Ja. Vy ste vy." A teraz sa z toho nevykrúti.
,,Ja som ja."
,,Ste úžasný." Kedy si povedal, že nesmie túto chvíľu pokaziť? Nič hlúpejšie už povedať ani nemohol. Počul ako sa Jimin pustil do smiechu a Jin určite zadržiava miech.


,,Dobre. Preto mi tú kávu pripíšete na účet podniku?"
,,Jasné."
,,Ďakujem." Zdvihol sa a začal si obliekať svoj kabát. Bol vyšší než Taehyung. Bol tak až nepríjemne blízko, že ho to tiahlo k nemu. Ani sa nepomohol a nemal sa k odchodu. J-hope si zatiaľ zo stola zobral všetky svoje veci a keď sa obrátil na okamih vyľakane pozrel na Taehyunga. Asi netušil, že tam ešte stále bude stáť. A že bude zízať.
Boli rovnako vysoký takže mohol pokojne nazrieť do jeho očí- ktoré sa celkom znepokojene snažili od neho dostať preč. Taehyung nie len, že zízal, a keby tušil čo urobí dávno by ušiel a zavrel by sa v sklade. Pretože Taehyung zdvihol svoju ruku a trápne ho chytil za rameno. J-hope na ten dotyk reagoval vystrašene a šklbol sebou.
Taehyung sa v tú chvíľu mal chuť zabiť.

***

Doteraz za celý jeho mizerný život si ani nepomyslel, že urobí takú kolosálnu chybu. A to tých chýb už urobil dosť.
,,Nenávidím sa. On ma nenávidí." Navečer začalo pršať. Kvapky dažďa v znepokojujúcom rytme padali na okná. Taehyung sedel schúlený na svojej posteli. V rukách stískajúc vankúš a ponorený do depresii si len letmo mohol všímať ako sa Jin bleskovo stále premáva po ich spoločnej izbe, rozhadzuje veci, pobehuje z kúpeľne do izby a rozhadzuje kusy oblečenia na svoju posteľ s nahnevanými poznámkami.
,,Inokedy by som ti možno aj venoval trochu času, ale teraz nie je čas tak sa preber a prosím obleč sa. Namjoon tu bude už každú chvíľu."
,,Nikam nejdem."
,,No tak to ideš. O to sa postarám aj keby som ťa mal z tej postele a z tejto izby dokopať." Zvýšeným hlasom sa ozval z kúpeľne kde si určite pred zrkadlom upravoval svoje vlasy.

Taehyung nemal náladu. Za dnešok sa toho stalo už tak dosť a to, že videl naživo J-hopa bola jedna z veľmi zásadných vecí v jeho svete. Mohol s ním prehovoriť pár slov, mohol sa utápať v jeho láskavom úsmeve iba pár metrov od neho. Už by sa skoro znova nechal uniesť kým si nespomenul na to čo urobil. Nie! Veď sa choval presne ako tí fanatický fanúšikovia ktorý zahodia svoju hrdosť a nedokážu sa ovládnuť.
Zakňučal. Tak veľmi si želal zmiznúť, alebo to radšej vrátiť späť a napraviť. Takto, ak by mal ďalšiu jedinečnú možnosť sa s ním stretnúť, sa mu už viac nemôže ukázať na oči. Neprežil by to. Na mieste by sa prepadol od hanby.
Nemohol sa normálne rozlúčiť a odísť za Jiminom a Jinom sa z bezpečnej vzdialenosti pozerať ako odchádza? Nie! Nie nemohol. Pretože už tak dlho čakal na túto chvíľu, že nevedel čo robiť. Nemohol to ovládnuť. V jeho tele preletovalo miliónov pocitov a myšlienok ktoré v jednu chvíľu vybuchli a on nebol schopný ich udržať na uzde a chovať sa normálne.
Bolo to zlé.

Jin sa objavil v izbe a ako sa Taehyungova postel prehla pod pohybom usúdil, že si k nemu Jin prisadol.
,,Tak si ho dnes stretol." Začal a jeho hlas bol až príliš blízko. ,,A vidíš ako to dopadlo. Nehovorím, že som to čakal, ale už vieš čo sa stalo a je čas pohnúť sa ďalej." Taehyung šklbol hlavou od náprotivnej steny k mladíkovi.
,,Ako to myslíš?"
,,Nechal si to zájsť až priďaleko. A dnešok je skvelý pre pohnutie sa vpred, začať nový život," nervózne si zahryzol do pery, ,,s niekým reálnym, začať normálny vzťah."
Taehyung otvoril pusu dokorán. Čo mal k tomu povedať?
Vedel, že to bola hlúposť, ale nečakal, že Jin povie niečo takéto.
,,A už nič ďalej nechcem počuť. Bež sa obliecť a nachystať sa za chvíľu odchádzame."

***

Jin zamkol ich izbu a spolu sa bok po boku vydali po dlhej chodbe internátu. Namjoon ich oboch čakal vonku pred vchodom s nie moc trpezlivým výrazom.
,,Prepáč mi. Taehyung bol trochu nervózny tak mu to trvalo." Ihneď sa vrhol okolo vysokého krátko-vlasého Namjoona ktorý si Taehyunga premeriaval svojimi ostrými črtami v tvári.

Taehyung celú cestu ľutoval, že sa nechal prehovoriť. Na jednu stranu vedel, že keby sa úmyselne postavil proti Jinovi ten by si dal záležať aby mu zo života urobil peklo, no taktiež sa mu tento nápad už od začiatku nepáčil. Vďaka bohu sa s ním nesnažili moc naviazať konverzáciu. Taehyung sa iba neprítomne ťahal za dvojicou s želaním nech sa tento deň už rýchlo skončí a Jin mu dá do konca života s týmto pokoj.
Aj keď ho každou chvíľou taktiež nabádala myšlienka otočiť sa a rozbehnúť sa preč, predsa by si to Namjoon s Jinom tak hneď nevšimli a než by sa po ňom začali zháňať bolo by neskoro.

Všetky túžby na útek sa rozpustili v chladnom vlhkom ovzduší mesta keď sa zastavili pri reštaurácii. Od Taehyunga by teraz už nebolo vôbec pekné keby odišiel. Bolo by to neslušné voči Jungkookovi a on sa rozhodol, že v tento deň už nedopustí ďalšiu chybu inak by sám so sebou nasledujúce dni nedokázal žiť.
Jin ho mierne postrkal do vnútra reštaurácie. ,,Očakávam, že sa budeš chovať slušne. Aspoň pár hodín vydržíš predstierať, že ťa tento večer zaujíma."

Reštaurácia bola preplnená a všade sa to vírilo hlasmi a cinkaním príboru, ktoré sa cez seba preplietali a spolu vytvárali iba nepostrehnuteľný šum do ktorého by ste sa museli ponoriť ak by ste chceli zachytiť aspoň jeden z rozhovorov.
Jungkook už čakal vyrovnane sediac za okrúhlym stolom v strede rozľahlej luxusnej miestnosti. Ihneď ako uvidel všetkých troch prichádzať nahodil na svojej dokonalej tvári široký oslnivý úsmev.

Jungkook- hnedovlasý mladík ktorý sa po celý čas správal veľmi slušne a milo bol syn z veľmi bohatej rodiny a Taehyung sa v jeho prítomnosti necítil najlepšie. Vždy keď Jungkook vyhľadal jeho pohľad musel odvrátiť zrak.
Večera by prebiehala pokojne keby sa len Jungkook stále nesnažil rozprávať s Taehyungom, ktorý mal zase nutkanie odtiaľ vypadnúť.
,,Hyung, si v poriadku zdá sa mi, že sa necítiš práve najlepšie." Kook to už nemohol vydržať. Ako si Taehyung stihol za večer všimnúť, Jungkook bol úprimný človek a teraz naň ho upieral ten svoj starostlivý pohľad. Jin a Namjoon sa k sebe až neohľaduplne k svojmu okoliu tisli a dotýkali. Nie až tak moc a až tak osobne, ale Taehyungovi to bolo nepríjemné. Na rozdiel od tých dvoch, Taehyung sedel oproti Jungkookovi až možno v prehnanej vzdialenosti. Ale nechcel si ho pripustiť k telu.
,,Nemusel si sem chodiť ak sa necítiš dobre. Ja y som to pochopil."
,,Oh."
,,Ale Taehyung sa cíti dobre. Na tento večer sa moc tešil." Primiešal sa do rozhovoru Jin. Pod stolom nenápadne kopol Taehyunga a naznačil mu nech sa snaží byť viac milý.
,,Tak to som rád." Zdalo sa, že mu Jungkook uveril.
No a potom medzi nimi dvoma nastalo ďalšie trápne ticho. Možno to Jungkook s ním už vzdal. A Taehyung dúfal, že áno.
,,Už som sa začínal báť, celý čas vyzeráš akoby si tu ani nechcel byť." Za Jungkookovým milým výrazom sa však skrývalo niečo hlbšie. Akoby pred ním Taehyung nedokázal v túto chvíľu nič skryť a keby zaklamal vytušil by to.
,,N-no vlastne," frustrovane pohodil rukami. ,,asi máš trochu pravdu." Ani sa radšej nesnažil pozrieť na Jina.
,,Ako to?"
,,Vôbec si to neber osobne ani nič podobné. Len dnes nemám najlepší deň." Postupne jeho hlas tíchol až posledné slová povedal skoro nebadateľne. Ale hnedovlasý to zachytil. Znova sa žiarivo usmial a pokýval hlavou. Naklonil sa k stolu a dôveryhodne sa zahľadel na mladíka pred sebou.
,,Ani ja som nebol nadšený týmto večerom."

Taehyung sa v jeho prítomnosti necítil dobre. To ako sa naň ho pozeral, mal niečo celkom spoločné s Namjoonom, obaja sa naň ho pozerali nie moc priateľsky. A teraz Tae vie, že sem Jungkook tiež nechcel prísť. Teda v duchu si aj vydýchol, lebo už sa začínal kvôli svojmu správaniu cítiť zle. Obaja si určite neboli sympatický a on bo rád za to, že sa už nabudúce nestretnú. Že Jin už žiadne ich Nabudúce nezorganizuje lebo obaja sa nemajú radi. Dalo sa to vyčítať. Čo by predsa Jungkook s Taehyungom spolu robili? Boli taký odlišný.

***

,,Čo to malo znamenať?" Obrátil sa naň ho Jin ešte v ten večer už v bezpečí ich izby. Taehyung si pokojne vo svojom pyžame ľahol do postele. Bol tak rád, že je konečne tu.
,,Mohol si sa chovať aspoň trochu zdvorilo."
,,Ako som sa mal chovať slušne keď som tam ani nechcel byť?"
,,Aspoň si sa mohol trochu snažiť kvôli Jungkookovi."
,,Nepáči sa mi." ,,Celý večer bol taký nepríjemný."
,,Nemáš na mysli seba?"
,,Samozrejme, že nie. Tak mi prepáč, že som sa nechoval slušne, keď si am prinútil ísť na rande o ktoré som vôbec nestál."
Nastalo ticho. Žeby Jinovi konečne došli argumenty?
,,Budem rád ak to už nikdy neurobíš."
,,Dobre. Tak ťa teda nechám samého, ale keď konečne prídeš na to, že to tvoje zaslepené chovanie voči J-hopovi je hlúposť tak za mnou nechoď."

Treskol dverami a niekde zmizol. Toto vôbec Taehyung nečakal. Uvítal, že má izbu na chvíľu sám pre seba. Vždy vedel, že Jin ho nikdy nedokáže pochopiť. Nič z toho čo mu teraz povedal nebral vážne. Iba bol rád, že tento deň skončil. A s poslednými myšlienkami na J-hopeov nádherný úsmev a podmanivý hlas zaspal.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Karis Karis | E-mail | Web | 6. července 2015 v 17:38 | Reagovat

Rei tohle... Tohle.... Donutila jsi mě k smíchu a i k pláči. Mám slzy v očích z toho, jak dokonale napsané to je.
Sakra. Řekni mi, co mám udělat s tím LayChen, aby to bylo alespoň tak dobrý jako tohle? Třeba by sis to mohla napsat sama hmmm xD. Každopádně se ho pokusím dopsat co nejdříve a už se moc těším na další díl, protože mě vážně zajímá, co bude dál. Další náhodná setkání a Hopem? Nebo Hobi bude chodit do té kavárny protože to má zadarmo? :D ahhh to bych si nechala líbit :3

2 Kanya Kanya | 7. července 2015 v 18:57 | Reagovat

super poviedka :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama