Without A Words 2

10. září 2014 v 19:57 | Rei-chan |  K-pop
Dúfam, že ospravedlníte moju neaktivitu v posledných týždňoch.
Ale budem sa snažiť sem chodiť čo najčastejšie~

Dopísala som to!!!! YO! fakt som šťastná a podla mnňa to dopadlo ešte lepšie než som plánovala :D Aj keď som pri písaní pomaly zaspávala :D dopísala som to :D donútila som sa to dopísať a teraz to sem pridávam :D
Dlho som rozmýšľala či tam mám dať hard scénu, ale nakoniec som ju tam nedala. Prepáčte ak som niekoho sklamala, ale musíte rátať s tým, že budúce pripravované poviedky VHope a Sekai pre Nataly a karis budú hard :D teraz som prezradila asi toho veľa...nevadí :D Snáď sa vám tio bude páčiť :3
Budem veľmi vďačná každému kto si to prečíta :D A taktiež dúfamn, že sa vám to aspoň trochu bude páčiť :D




Zahrmelo a prvé blesky sa ukázali na oblohe. Ako ohnivé šípy sa zabodávali do mračien a na okamih tak osvetlili monotónnu krajinu. Vietor zadunel do krehkých okien a spolu s kvapkami dažďa silno narazil do skla. Predral sa cez neutesnené miesta a svojou osviežujúcou ľadovosťou sa potuloval po miestnosti. Zakrútil sa pred jeho bledou tvárou a zaboril sa do hustých svetlých vlasov. Krehko si s nimi pohrával a pramene rozhadzoval na všetky strany. Pôsobil tak ešte viac chladnejšie, nedosiahnuteľnejšie, krehkejšie. Ako keby sa čerstvé vločky snehu usadili na jeho tvári a zdobili jeho nádhernú pokožku, pričom pár z nich zablúdilo aj do očí. Roztopili sa v tom mori myšlienok a úchvatne sa leskli pred pozadím svetlo hnedého odtieňa.

,,Takže ich kapitán zareagoval dosť rýchlo." Pootvoril svoje ústa do mierne odľahčených slov. Porada sa už skončila. Miestnosť zaplavilo ticho a všetci sa rýchlo pobrali plniť si svoju prácu. Eunhyuk stál pred jedným z okien a prizeral sa na dianie okolo.
Na cestu iba kúsok pred jeho očami sa začala zoskupovať jedna z jednotiek vojakov, ktorú mal na starosti Yesung. Dokonca aj tu sa niekedy ozývali jeho hlasné príkazy alebo dupot desiatok nôh o prašnú cestu.
,,Namiesto toho aby sme využili ich chvíľkovej nepozornosti ako sme si mysleli, že sa tak stane, sme sa dobrovoľne postavili pred ich chladnokrvnosť a uľahčili sme im tak prácu. Bolo to hlúpe. Zahrávali ste si so smrťou a to všetko sa stalo iba kvôli mne." Posledné slová povzdychol skoro nečujne.
,,To vôbec nie je pravda. Bol to úžasný plán."
,,Keby ste nedávali pozor a včas neodišli..." Náhle odvrátil svoj zrak. S naliehavým pohľadom prepaľoval jeho tvár. Každý jeho detail, od tmavých vlasov až po hlboké oči, v ktorých mohol vidieť svoj odraz. Donghae upriamoval svoj zrak na Eunhyuka. V svetlom daždivom prostredí, ktoré hádzalo svoje jasné pásy na črty ich tvárí. V tom tichu sa bubnovanie dažďa a zvuky okolia stali jedinou výplňou nemej prítomnosti. Na tú chvíľu všetko zmizlo a pre Donghaeho existoval iba svetlovlasý mladík.

Uhľovo čierne husté mihalnice sa jemne zachveli v neuváženom pohybe. Všetko odrazu stratilo svoju hodnotu. Myšlienky, slová, rozum, všetko zatienil ten neuveriteľný pocit, ktorý ho ťahal len k tomu druhému.
,,Mali ste obrovské šťastie." Šepol blízko pri ňom.

Vzdialenosť medzi ich siluetami bola už takmer nemerateľná.

Bol tak blízko.
Iba pár centimetrov ich delilo od seba. Urobil ešte jeden krok dopredu. Čelami sa už mohli vzájomne dotýkať. Mohol cítiť horúčavu sálajúcu z jeho tela.
Neopakovateľná atmosféra sa zrazu rozprestrela po celých nezmapovateľných kúskoch ich vnútier.

Tmavovlasý mal pocit, že mu srdce o chvíľu vyskočí z hrude. Tak splašene mu bilo. Iba zavrel oči a s jemne pootvorenými ústami si užíval ten kúzelný pocit.
No aj tak chcel stále viac.
Priblížil sa k nemu bližšie, a tým aj pretrhol tú neznesiteľnú vzdialenosť medzi nimi. Vpil sa do jeho pier. Letmo a opatrne. Vlny vzruchu sa rozliali po celom jeho tele. Položil svoje dlane okolo jeho pásu, snažil sa ho mať pri sebe čo najbližšie. Mohol počuť ako sa jeho srdce ide zblázniť, ako bije iba pre toho druhého. Túto chvíľu si chcel zapamätať čo najdetailnejšie.

Pretože obidvaja tušili čo sa stane a želali si aby tento okamih pretrval navždy.

Zo všetkého ho vytrhol až ďalší výstrel. Náboj v ukrutnej rýchlosti presvišťal tesne popri jeho hlave, no on sa stihol uhnúť.
Všetko sa stratilo v prašnej hmle. Rozotierala sa po okolí, zabraňovala videniu a spolu s príšernou neistotou v ich srdciach pohlcovala každé slovo, každý deň a každú spomienku. Donghae bol vyčerpaný. Každú chvíľu sa snažil nazberať čo najviac síl, ktoré sa mu hľadali každou chvíľou čoraz ťažšie. Tmavé vlasy sa mu lepili na špinavú tvár. Špinavými rukami od hliny, prachu a zaschnutej krvi zovieral svoju zbraň. Pokúšal sa upokojiť svoje čoraz viac strachom bijúce srdce, zastaviť dych a sústrediť sa na svoj cieľ.
Jeden z nepriateľov sa ukrýval ďalej za zničenými múrmi jednej budovy. Musí sa sústrediť a zareagovať čo najrýchlejšie. Na okamih zavrel oči. Bolo to dosť nebezpečné, šance na výhru sa im každou sekundou stále viac a viac vzďaľovali, ale jemu to bolo jedno. Hlavne musí pozabíjať čo najviac z tých na druhej strane. Čo najviac ako len bude v jeho silách.

Zomrieť za svoje vlastné ideály. Za česť ku krajine a oddanosť voči sebe samému. To je tá najväčšia odvaha akú môžeme dosiahnuť. Veriť v seba a nevzdať sa.
Odzneli mu v hlave Leeteukove slová. Slová muža, ktorý bol pri ňom celé tie roky. Bojovali bok po boku a chránili jeden druhého. Tie najstaršie spomienky na jeho detstvo siahajú až k nemu. Všetko za tým sa zdá byť nejasné a zahmlené. No jeho prvé dni vo výcviku ho privádzajú až k Leeteukovi. Jeho nevinná detská tvár, ktorá sa vždy rozjasnila v potoku horúceho slnka kedy sa ich dojmy na vojnu zdali oveľa menej krutejšie. Obidvaja sa učili od tých najzákladnejších vecí, až po tie ktoré ich neskôr za pár rokov doviedli až na bojisko. Nikoho by nenapadlo, že v ich krajine tak skoro vypukne vojna, ktorá sa ešte k tomu všetkému bude ťahať nekonečne dlhé roky. Leeteuk bol pri tom keď prvý krát zabodol svoj meč do živého tela. Krv striekala na všetky strany, jeho myseľ potemnela a každým okamihom sa snažil biť sa za vlastný život, pomstiť svoju rodinu a priateľov. Donghae bol odhodlaný prelievať krv za to čo považoval za správne. A nie len on, ale aj ostatní vrátane Leeteuka, ktorý sa za tie dlhé roky stal jeho priateľom.
Aj keby tu padlo moje telo a chladný vietor uniesol moju dušu ďaleko nad oblohu, som ochotný urobiť to čo je správne.
Za tie roky sa toho stalo veľa. No ešte nikdy za tú dlhú dobu ich smrť neobklopovala tak moc ako teraz.

Vystrelil. V ušiach mu zaškubal hlasný a dosť silný zvuk, zbraň sa strhla a silno cúvla dozadu do jeho ramena.
Krv, vyľakané oči sa upierali kdesi na zem a ruka sa snažila zastaviť krvácanie, ktoré však presakovalo cez dlaň a všetka živúca tekutina zo žíl sa vylievala v smrteľnej rýchlosti z tela.

Donghae sa pohotovo znova skrčil v úkryte. Jeho splašený dych sa nedal upokojiť. Ruky sa mu nezastaviteľne triasli od toľkej streľby a prsty ho ukrutne boleli. Ležal medzi pohodenými telami svojich spoločníkov. Niektorí vytrvalo vyčkávali na to kedy zostrelia svoj cieľ, iní oddychovali, pomaly umierali, a iní tu už dávno po sebe zanechali iba svoje prázdne telá.

Hnedovlasý Leeteuk bol niekde medzi nimi.
Jeho telo padlo na prašnú zem, všetky jeho myšlienky a posledné slová sa stratili v chaose a už nikdy nemali možnosť uzrieť jasné slnečné svetlo a pokojné dni bez utrpenia. Všetko zmizlo a stratilo svoju podstatu.

Rovnako ako sa Donghae strácal v smršti nešťastia, neovplyvniteľného priebehu udalostí. Dýchal zhlboka a snažil sa upokojiť pričom sa stále snažil nazberať čo najviac síl. Čo najviac bude schopný.

Celé telo ho bolelo, dušu požieralo zúfalstvo. Mohol cítil každý sval, ktorý zúfalo volal po odpočinku, tej sladkej nevedomosti ktorú však už pár dní svojmu telu nedožičil. Rukami od hliny a pušného prachu si zotrel pár prameňov spred svojho čela. Bijúce srdce mohol, nepríjemne cítiť až v hlave. Ako sa každá žila nadvihuje v pravidelných tlkotoch a nepríjemne bubnuje v jeho spánkoch. Cez zašpinenú a dotrhanú látku jeho uniformy, ktorá je inak v zime tenká a nedokáže ho uchrániť pred mrazmi, sa kĺzali slnečné lúče. Akoby sa im slnko vysmievalo a spôsobovalo im ešte väčšie muky.

Časy sú zlé. Kruté a nemilosrdné. Náš nepriateľ sa nám vysmieva do očí , aj keď navonok ignorujeme všetku pravdu, ktorú tušíme.
A to je tá, že nemáme veľké nádeje splniť si našu prácu. Priniesť našej strane víťazstvo.
Po celý rok sleduje naše kroky. Cez zimu nami lomcuje svojim prudkým vetrom, ktorý spôsobuje na tele len jazvy. Cez jar sa stiahne, nechá voľnosť novým rozhodnutiam a prizerá sa na rast novým plánom. A nakoniec, keď sa konáre stihnú čo i len poriadne zatriasť v prívale ľahkého vánku a stromy vpijú do seba omamnú vôňu kvetov, príde horúce leto.
Nečakane a úplne nás vyvedie z rovnováhy.
Balancujeme nad priepasťou.
S vedomím, že každý budúci krok môže byť chybný. Až nakoniec dovedie telo k rozpadu a vietor rozfúka živúci prach k zlatistým lúčom...
Kým sa z neho stanú kosti, zo spomienok hmla, vedel, že všetko čo potreboval urobiť už urobil.
Vzduch sa zdvihol od zeme. Dal krídla jemným prameňom. Mohli lietať, mohli sa potácať do strán okolo povzneseného úsmevu.
Potreboval ho vidieť. Jeho smiech, ktorý mu vždy rozbúcha srdce tak hlasno až to nie je možné. Len sa jednoducho vpiť do jeho pier a objať ho. Ochraniteľsky. Rovnako ako vždy keď obmotá ruky okolo jeho tela, krehko a opatrne si ho k sebe privinie a cíti jeho horúčavu. A šťastie, neopísateľné pocity ktoré sa rozlievajú po tele. Potreboval byť pri ňom.
Po tvári sa rozohrali odrazy rozbúrenej rieky. Teraz sa zdala ďaleko, neznesiteľne ďaleko ako nikdy predtým.
Dokonca aj teraz mohol cítiť jeho telo pritisnuté na svojom. Jeho vôňu.

Aj keď ich od seba delí prachhnijúca cesta plná prekážok- pohodených, bezvládnych tiel, vo vnútri mŕtvych, s jedinou myšlienkou, poslednou spomienkou smrti, ktorú si uchovávajú vo vlastných centrách. Aj napriek všetkému nemohol prestať myslieť na nikoho iného.

Slnko ako rozpálený kotúč sa lenivo plazilo po belasej prikrývke. Aj napriek kriku, prachu naokolo bolo to jediné jasné. Zreteľné až oslepovalo zmysli a bralo dych. Rozbúrené vlny ho volali k poslednému bozku. A než sa stihlo naposledy stratiť a dať prednosť atramentovo temnej noci, zalesklo sa v jeho očiach.
A on netúžil po ničom inom iba odísť spolu s ním.


...povzniesť sa s tým jediným prianím, lietať si ľahko, rozvážne a voľne, bez akéhokoľvek pádu.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Karis Karis | Web | 12. září 2014 v 14:45 | Reagovat

Naprosto úžasné :3 moc se mi to líbilo :3 sice jsem to malinko nepochopila, ale už to chápu, tak ještě jednou kuju za vysvětlení :33 doufám že brzy přidáš něco dalšího jelikož tvoje výtvory jsou jako kdyby to ani nepsal člověk :33 fakt nádhera :3

2 Ryuu L Ryuu L | Web | 14. září 2014 v 10:11 | Reagovat

táto druhá časť ma milo prekvapila n_n...
niekedy som ani ja niektoré veci nechápala, ale možno to je len mojou únavou, takže sa dostatočne neviem sústrediť na poviedku... :(

3 Narbie Narbie | E-mail | Web | 14. září 2014 v 12:11 | Reagovat

Taktéž se hlásím, že jsem něco nepochopila, ale i přesto se mi ta povídka líbila. ^^ Děkuji, že si ji napsala. *3*

4 Týna Týna | Web | 16. září 2014 v 19:14 | Reagovat

Máš to velmi pěkně napsané :) Námět je moc pěkný a nápaditý :)
Jinak řečeno se moc těším na další díl :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama